Proste ja a môj život ...

Bóóóžinku, chúďa malé ....

pomyslela som si keď som sledovala jednu pani ako bola na prechádzke so svojim mini dieťaťom. Mohlo mať tak 3 mesiace.

Plakalo, zrejme mu nebolo príjemné slniečko v očkách. Namiesto toho aby jeho mama robila všetko preto aby prišla na príčinu plaču a dieťa utešila ho okríkla. Surovo naň skríkla : "nerev toľko lebo dostaneš!"

Až ma dvihlo z lavičky keď som to počula.

Ako môže niekto takto kričať na malé bezbranné dieťa, ktoré neplače preto aby nám robilo napriek ale preto že nám chce niečo povedať.

neskôr si sadla kúsok vedľa k zrejme svojej známej a nechtiac som si vypočula rozhovor.

Rozprávali sa o tom malom chlapčekovi - Matúškovi.

Mama sa sťažovala , že je uplakný a nezaberie ani ked ho okríkne a ani keď ním potrasie.

To som začala zhlboka dýchať....

Pokračovali ďalej v rozhovore kde som sa dozvedela ako svoje dieťa vychovať k tomu aby nevracalo : vraj ked sa povracia (čo je u detí podľa mňa bežná vec) mám mu dať k tomu ogrckanému oblečeniu privoňať.aby vedelo že to smrdí a nesmie sa to.

To som už nemohla počúvať, takže som sa zdvihla a išla som preč, niekam kde budem počuť len vtákov a nie matku ktorá má divný spôsob výchovy. Nezabudla som na ne hodiť taký "svoj" pohľad.

Nechápem to ... ked som vonku s malou všetko jej ukazujem, rozprávam jej a dokonca sa nehambím vonku vydávať zvuky aké vydáva aj ona.

Netrasiem ňou a nekričím na ňu.

Keď sa snaží niečo vyviesť (keďže je to šidlo) vždy ju oslovím celým jej menom a ona vie že robí zle. Podľa toho čo tá pani rozprávala asi zle vychovávam svoje dieťa .... :)

Je mi ľúto toho malého človiečika čo vyfasoval takú mamu ....